Všetci boli mentálne alebo fyzicky postihnutí.

Súťažili v behu na 100m.

Zaznel výstrel a závod začal. Nie každý bežal, ale každý sa chcel zúčastniť a vyhrať.

Bežali po trojiciach.
V tom sa jeden chlapec potkol, spadol, pričom spravil pár kotrmelcov......a rozplakal sa.

Ďalší súťažiaci ho začuli plakať. Spomalili a otočili sa, aby videli, čo sa stalo.

Potom sa zastavili a vrátili sa k plačúcemu chlapcovi........všetci ôsmi.

Jedno dievčatko s Downovým syndrómom si sadlo vedľa chlapca, objalo ho a spýtalo sa:
„Teraz sa už cítiš lepšie?“
Chlapec vstal a potom všetci deviati držiac sa za ruky prekráčali trať k cieli.

Všetci diváci postojačky tlieskali. A potlesk trval veľmi dlho!

Ľudia, ktorí toho boli svedkom, hovoria o tom stále a všade.
Prečo?

Pretože niekde hlboko v nás všetci vieme, že najdôležitejšia vec v živote nie je, aby sme sami vyhrali.
Dôležitejšie v živote je pomôcť iným vyhrať. Dokonca aj keď to znamená mierne spomalenie a zmenu v našom osobnom závode.

„Plameň sviečky sa nestratí, keď je použitý k zapáleniu ďalších.“